PREDSEDNÍCTVO MEDZINÁRODNEJ RADY OFS
PROJEKT TRVALEJ FORMÁCIE
MESAČNÉ MATERIÁLY

Marec 2010

ODDIEL I: MESAČNÁ TÉMA
Téma I-3: Profesia v OFS
Ewald Kreuzer, OFS

Profesia v OFS: Dar a záväzok, Fr. Felice Cangelosi, OFMCap,
zhrnutie a komentáre (č. 14-16)

č. 14. Svätý František z Assisi " urobil Krista inšpirátorom a stredobodom svojho života s Bohom a ľuďmi". (Regula 4). Je to implicitné povzbudenie voči všetkým, čo skladajú profesiu vo Františkánskom svetskom ráde, aby robili podobne. Pre svetských františkánov nasledovanie Krista a pripodobnenie sa Mu znamená uskutočňovať záväzok profesie a zachovávať evanjelium na spôsob svätého Františka, uskutočňovať všetky požiadavky evanjelia do hĺbky – usque ad finem, čím sa myslí smrť, a otvoriť sa tak prísľubom, ktoré nám ohlasuje samo evanjelium.

Ježiš Kristus bol pre svätého Františka centrom jeho života. Znova a znova rozjímal o Ježišovom živote od Jeho narodenia v Betleheme až po Jeho smrť na kríži v Jeruzaleme. Kristovo evanjelium je tiež zdrojom pre našu radosť, nádej a pokoj.

č. 15. Evanjeliová zvesť sa začína výzvou k obráteniu: „Čas sa naplnil a priblížilo sa Božie kráľovstvo, obráťte sa a verte evanjeliu“ (Mk 1, 15). Kajúci rozmer spočíva v evanjeliu a je podstatnou známkou evanjeliového života. Z tohto dôvodu, keď svetskí františkáni sľubujú, že budú žiť evanjelium na základe svojej pôvodnej charizmy, zaväzujú sa viesť kajúci život.

Svojím povolaním sú spojení ako “bratia a sestry kajúcnici” a sú pobádaní dynamickou silou evanjelia. Preto musia prispôsobiť svoje myšlienky a skutky myšlienkam a skutkom Kristovým radikálnou vnútornou zmenou, ktorú samo evanjelium nazýva „obrátením“. Ľudská krehkosť vyžaduje, aby sa toto obrátenie dialo každodenne. (Regula 7)

č. 16. Rituál Františkánskeho svetského rádu otvorene hovorí o „zasvätení, ktoré sa žije vo svete“ a o „vôli žiť vo svete a pre svet“ (Rituál, Úvodné poznámky 14 a, d). Svetský stav či svetskosť a svet sú totiž dve esenciálne konštanty, ak chceme pochopiť osobitosť a identitu člena Františkánskeho svetského rádu a jeho osobitné poslanie vyvierajúce z profesie. Svetkosť znamená predovšetkým existenčný a sociologický stav nášho života: existujeme ako ľudské bytosti vo svete a v spoločenstve mužov a žien. Z tohto hľadiska svetskosť označuje rozmer, ktorý prináleží ľudskému životu a situácii vo vzťahu k iným: rozprestiera sa v spleti rôznych historických, kultúrnych, sociálnych a geografických vzťahov, v ktorých sme sa narodili a žili. Svetskosť je faktom nášho narodenia, nezávisí od našej individuálnej voľby: svetskými sme sa narodili, nie stali.Preto svetskosť má aj určitý teologický rozmer. V tomto zmysle svetskosť vyplýva z prijatia Božieho zásahu do ľudských dejín, v jeho „naplnení“. Prejavuje sa prijatím sveta (saeculum), v ktorom Duch účinkuje ako „znovuprinavrátenie“ (recapitulatio) všetkého ku Kristovi. Existencia a pôsobenia laikov a Svetských františkánov sa uskutočňuje v tomto kontexte "sveta".

Boží plán je premeniť náš svet skrze Ducha Svätého, ktorý pracuje v nás a skrze nás. Neexistuje nič také ako "zlý" svet, pretože Boh sám "navštívil a vykúpil svoj ľud" (Lk 1,68).

Otázky na zamyslenie a diskusiu v bratstve:

1. Čo znamená "zachovávať evanjelium podľa sv. Františka"?
2. V čom Svetskí Františkáni žijú skutočný "kajúci život"?
3. Aký je rozsah stavu "svetskosti" pre Svetských františkánov?

ODDIEL II: DUCHOVNÝ POHĽAD
Téma III: Pôstna výzva k obráteniu a kajúcna identita OFS
Fr. Amando Trujillo Cano, TOR

Kto ide rád na púšť? Zvyčajne ísť na miesto, ktoré je takmer bez života, nie je príliš príťažlivé, napriek tomu je to skúsenosť často spomínaná v Písme a preniknutá veľkým teologickým významom – ako to bolo pre Mojžiša a Židov počas odchodu (exodus), pre prorokov, ako je Eliáš a Ezechiel, pre Jána Krstiteľa a Ježiša, a pre mnoho ďalších skvelých priateľov Božích. Podľa príkladu a skúsenosti týchto veľkých postáv, ktoré našli toľko duchovného rastu v púšti, katolíci a iní kresťania príjímajú štyridsať dní pôstu ako osobnú výzvu, aby vytvorili čas a priestor k Božiemu slovu, aby v ich srdciach a mysliach rezonovalo hlbšie. Robíme to, aby sme sa mohli obrátiť k Nemu v pokore a pravej láske, čo možno vykonať iba v prípade, ak sa my sami otvárame milosti Ducha svätého. Ísť na 'púšť' konverzie nám dáva príležitosť čestne čeliť našim slabostiam a nevere voči Bohu a kráľovstvu Božiemu a čo je dôležitejšie, obnoviť našu identitu ako Božieho ľudu tým, že my sami znova začneme žiť evanjelium Ježiša Krista v plnej miere.

Svetskí františkáni, pretože boli známi od prvopočiatku františkánskeho hnutia v 13. storočí ako "bratia a sestry kajúcnici", našli vlastné súvislosti s týmto obdobím pôstu. Avšak táto kajúca identita značne presahuje jedno liturgické obdobie, pretože by sa mala zakoreniť v samom jadre ich života a je výzvou, aby sa po celú dobu svojej existencie pripodobňovali ku Kristovi.

Regula OFS to vyjadruje týmto spôsobom:

Svojím povolaním sú spojení ako “bratia a sestry kajúcnici” a sú pobádaní dynamickou silou evanjelia. Preto musia prispôsobiť svoje myšlienky a skutky myšlienkam a skutkom Kristovým radikálnou vnútornou zmenou, ktorú samo evanjelium nazýva “obrátením”. Ľudská krehkosť vyžaduje, aby sa toto obrátenie dialo každodenne. Na tejto ceste obnovy je sviatosť zmierenia výsadným znakom Otcovho milosrdenstva a prameňom milosti. (Regula OFS 7)

Článok 13 Generálnych Konštitúcií OFS možno čítať ako výklad tohto článku Regule. Definuje neustálu premenu ako vlastnosť františkánskeho povolania a ukazuje niekoľko spôsobov ako ju praktizovať individuálne i v bratstve: " počúvanie a slávenie Božieho slova, revízia života, duchovné cvičenia, pomoc duchovného poradcu a kajúcne pobožnosti. "(článok 13,1). Táto rozmanitosť prostriedkov – ktorá určite nie je úplná – reaguje na rôznorodosť oblastí nášho života, ktoré sú potrebné začleniť do nášho obrátenia. Napríklad článok 13, 2 potvrdzuje, že náš príspevok k obnove Cirkvi vyžaduje osobnú i spoločnú obnovu a pripomína nám, že skutky lásky sú výsledkom konverzie. Tiež Konštitúcie predkladajú dôležité kritériá pre súdnosť a postup týkajúci sa "kajúcich praktík, ako je pôst a zdržanlivosť," uvádza, že "by mali byť známe, oceňované a prežívané v súlade so všeobecnými zásadami Cirkvi" (článok 13, 3).

Ukončime slovami svätého Františka z Assisi – náročnými a realistickými – z Listu veriacim na povzbudenie bratov a sestier kajúcnikov:

Milujme teda Boha a uctievajme ho čistým srdcom a čistou mysľou ... Okrem toho, prinášajme ovocie hodné pokánia. A Milujme blížnych ako seba. A ak ich niekto nechce milovať ako seba, aspoň nech im nespôsobuje zlo, ale nech im koná dobro. (List veriacim, neskoršia verzia, 19, 25-27)

Otázky na zamyslenie a diskusiu:

1. Ako sme sa zapojili do osobnej a spoločnej obnovy, ktoré oblasti nášho života by sme mali zvážiť?
2. Ako naše miestne bratstvo pochopilo a vykonáva dielo lásky?
3. Aké sú prostriedky, ktoré nám pomohli rozvíjať neustálu premenu (konverziu) Svetských františkánov?

ODDIEL III: SOCIÁLNA NÁUKA CIRKVI
Blok 1: Posolstvo Benedikta XVI. k 43. svetovému dňu pokoja
AK CHCEŠ NAPOMÁHAŤ POKOJU, OCHRAŇUJ STVORENSTVO
Fr. Amando Trujillo Cano, TOR Časť III 3: Výňatky z častí 11-14.

11. “…Čoraz viac je potrebné podporovať výchovu k budovaniu pokoja prostredníctvom širokého spektra rozhodnutí na osobnej, rodinnej, spoločenskej a politickej rovine. […] Úloha vychovávať k väčšej citlivosti na tieto otázky spočíva najmä na rôznych subjektoch občianskej spoločnosti a na nevládnych organizáciách. […] Okrem toho treba zdôrazniť aj zodpovednosť médií v tejto oblasti, predložiac im pozitívne vzory, ktorými sa môžu inšpirovať. Zaoberať sa životným prostredím si vyžaduje širokú a globálnu predstavu sveta; spoločné a zodpovedné úsilie na prechod od logiky zameranej na egoistické národné záujmy k pohľadu neustále zahrnujúcemu potreby všetkých národov. […] V takom širokom kontexte je nanajvýš žiadúce, aby úsilie medzinárodného spoločenstva bolo účinné a koordinované, aby sa dosiahlo postupné odzbrojenie a svet bez nukleárnych zbraní …”

12. Cirkev má zodpovednosť za stvorenstvo a cíti, že ju musí uplatňovať aj verejne, aby bránila zem, vodu a vzduch ako dary od Boha Stvoriteľa pre všetkých, aby predovšetkým chránila človeka pred nebezpečenstvom sebazničenia. Degradácia prírody je totiž úzko spojená s kultúrou ľudského spolužitia, a preto „keď je vnútri spoločenstva rešpektovaná ,humánna ekológia‘, má z toho osoh aj ekológia životného prostredia“. Preto nemožno od mladých vyžadovať, aby rešpektovali životné prostredie, ak im v rodine a v spoločnosti nepomáhame rešpektovať seba samých: kniha prírody je jedinečná, tak po stránke životného prostredia, ako aj osobnej, rodinnej a spoločenskej etiky. Povinnosti voči životnému prostrediu vyplývajú z povinností voči osobe ako takej i osobe v jej vzťahoch s druhými…”

13. Nakoniec nemožno zabudnúť ani na často rozhodujúcu skutočnosť, že v úzkom kontakte s krásou a harmóniou prírody mnohí nachádzajú pokoj, cítia sa obnovení a posilnení. Existuje teda istý druh vzájomnosti: pri starostlivosti o stvorenstvo konštatujeme, že skrze stvorenstvo sa Boh stará o nás. Na druhej strane správne chápanie vzťahu medzi človekom a životným prostredím nevedie ani k absolutizácii prírody, ani ju nepovažuje za dôležitejšiu ako človeka. […] Cirkev však vyzýva na vyvážený prístup, rešpektujúci „gramatiku“, ktorú Stvoriteľ vpísal do svojho diela, pričom zveril človeku úlohu zodpovedného ochrancu a správcu stvorenstva, úlohu, ktorú zaiste nesmie zneužiť, no ktorej sa nesmie ani zriecť…”

14. … Úsilie o pokoj zo strany všetkých ľudí dobrej vôle bezpochyby napomôže spoločné uznanie neoddeliteľného vzťahu, ktorý existuje medzi Bohom, ľudskými bytosťami a celým stvorenstvom. Vedení Božím zjavením a v súlade s tradíciou Cirkvi ponúkajú kresťania svoj prínos. O vesmíre a jeho zázrakoch uvažujú vo svetle stvoriteľského diela Otca a vykupiteľského diela Krista, ktorý svojou smrťou a zmŕtvychvstaním zmieril s Bohom „všetko, čo je na zemi, aj čo je na nebi“ (Kol 1, 20). […] To nech si uvedomia predstavitelia národov i tí na rozličných úrovniach, ktorým leží na srdci osud ľudstva: ochrana stvorenstva a napomáhanie pokoja sú úzko navzájom prepojené skutočnosti! Preto vyzývam všetkých veriacich, aby sa s vrúcnou modlitbou obrátili k Bohu, všemocnému Stvoriteľovi a milosrdnému Otcovi, aby každý človek vo svojom srdci prijal a prežíval túto naliehavú výzvu: Ak chceš napomáhať pokoj, ochraňuj stvorenstvo.

Otázky na zamyslenie a diskusiu:

1. Čo si myslíte, že je mimoriadnou úlohou Svetských františkánov vo výchove k mieru v súvislosti so zhoršením životného prostredia?
2. Ako sa Svetský františkán po profesii zúčastňuje na zodpovednosti Cirkvi voči ochrane krajiny, vody a vzduchu, ako darov Boha Stvoriteľa, určených pre každého?
3. Ako môžeme zahrnúť naše "povinnosti voči životnému prostrediu" do modlitby a liturgie?